Náš výlet začal príletom do Edinburgu v zamračené nedeľné júlové popoludnie 17.7.2016. Bola som nadšená z nadchádzajucej dovolenky, ale zároveň som mala menšie obavy, lebo ešte nikdy som netrávila toľko nocí po sebe v stane. Čo ak nevyjde počasie a bude neustále daždivo? A čo jazdenie vľavo a jednosmerky na menších cestách odľahlou prírodou? Bola som však príjemne prekvapená, ako sa všetky tieto problémy rozplynuli v príjemných zážitkov a po čase som si uvedomila, že by som si napríklad bez daždivého počasia ani Škótsko nevedela predstaviť. Jednoducho to k nemu patrí, podobne ako pohnutá história, nádherných hradov a divokej prírody s osamelými domčekmi. A čo sme všetko počas pobytu videli a zažili? Prečítajte si v nasledujúcom článku.

Edinburg

Do tohto starobylého mesta som sa zamilovala na prvý pohľad, hneď ako sa pri ceste doubledeckerom do centra za zákrutou vynoril Edinburský hrad. S kamarátmi sme vystúpali na jednu z edinburských výhliadok Calton Hill, z ktorej sa otváral panoramatický výhľad na okolie. Ako na dlani sme odtiaľ videli jednu z hlavných ulíc Princess Street, mohli sme obdivovať historickú architektúru mesta i prístav. Podvečer sme ešte navštívili Greyfriars Bobby, s korým sa spája príbeh o psíkovi Bobbym, ktorý celých štrnásť rokov chodil každý deň na hrob svojmu pánovi, a to až do svojej smrti v roku 1872. Nemohli sme, samozrejme, vynechať ani najznámejšiu ulicu v Edinburgu The Royal Mile (Kráľovská Míľa). Tiahne sa od Edinburského hradu až k palácu Holyrood a ako hovorí názov, je naozaj dlhá takmer jednu míľu.

Na druhý deň som si uvedomila, ako žalostne málo času na Edinburg máme. Čo si vybrať z neskutočného množstva zaujímavostí? Nakoniec sme sa vydali prezrieť si Kráľovské botanické záhrady. Len čo sme vošli do areálu, začalo sa prejavovať typické škótske počasie. Prudký dážď sa striedal s jemným mrholením a o pár minút už mohlo opäť svietiť slnko. Záhrady boli veľmi rozsiahle, asi najviac nás zaujali skleníky s exotickými rastlinami. Tri hodiny, ktoré sme si vyhradili na park a na skleníky, nám na dokonalé prehliadnutie si všetkých exponátov a druhov úplne nestačilo. Pokojne by sa to dal stráviť aj celý deň. Popoludní nás ešte čakala návšteva Škótskej národnej galérie (Scotland National Gallery). Prekvapil nás rozsah zbierky a nechýbali ani diela známych umelcov ako Rubens, van Gogh, či Monet.

Falkirk

Večer nás už čakal presun k mestečku Falkirk, kde sme si prezreli  kanál s lodným výťahom Falkirk Wheel. Tento rotačný lodný výťah prepája prieplavy Forth and Clyde Canal a Union Canal, čím umožňuje prevádzkovať lodnú dopravu medzi Edinburgom a Glasgowom. Pred zotmením sme sa vydali hľadať prvé miesto na stanovanie. Bol to trochu tvrdý oriešok. V blízkosti Falkirku totiž nie je veľmi ľahké nájsť pozemok, ktorý by nikomu nepatril, pretože osídlenie je tu pomerne husté. Nakoniec sa nám podarilo po troche blúdenia nájsť rozľahlú lúku a na jej okraji sme sa utáborili.

Stirling a národný park Trossachs

V utorok 19.7. sme sa vydali do Stirlingu, kde sme si prezreli rozsiahly hrad a neskôr sme sa vydali k pamätníku jedného z najväčších škótskych hrdinov, Williama Wallacea. Pamätník má podobu niekoľkoposchodovej veže postavenej na návrší, takže cestu k nemu je preto možné spojiť s menšou, približne desaťminútovou prechádzkou. Pre lenivcov je tu aj možnosť zviezť sa minibusom 🙂 . Ak si chcete prezrieť expozičné miestnosti, musíte zdolať niekoľko desiatok točitých schodov. Ale výhľad rozhodne stojí za to! Z vrcholu veže máte ako na dlani mesto Stirling i hrad.

Zo Stirlingu sme pokračovali ďalej na západ smerom do národného parku Trossachs National Park. Neodolali sme a zastavili sme sa na chvíľku pri najväčšom britskom jazere Loch Lomond. Obrovská vodná plocha sa tiahne neskutočných 37 kilometrov a je veľmi obľúbeným rekreačným miestom. Keď sme pokračovali ďalej, konečne sa nám naskytol pohľad na vrchy s prudkými zrázmi, široké údolia s veľkým počtom vodopádov. Divokou krajinou sme sa dostali až k zámku Inveraray, ktorý však už bol, žiaľ, vo večerných hodinách zatvorený a tak sme si ho mohli prezrieť iba zvonku. Z Inveraray sme sa presunuli ešte na poslednú zastávku nášho výletu, zrúcanine hradu Kilchurn, ležiacej v údolí rieky Ave. K hradu sme sa dostali asi kilometer dlhou poľnou cestičkou. Auto sme museli nechať na tamojšom parkovisku. Do hradu je voľný prístup, je v ňom možné dokonca rozložiť stan  a stráviť noc. Keďže priestor na hrade bol večer už obsadený, vybrali sme sa hľadať iný nocľah.

Našou ďalšou zastávkou na stanovanie bolo údolie rieky Orchy. Aj keď večer bolo teplo a slnečno, predsa len v Škótsku sa počasie môže veľmi rýchlo zvrtnúť a v noci nás prekvapila silná búrka. Ráno bolo celé údolie zahmlené a slabo popŕchalo. Zrovna v ten deň sme mali v pláne vystúpať na Ben Nevis, najvyššiu horu Veľkej Británie. Lenže počasie bolo veľmi nepriaznivé a túra v daždivom počasí mohla byť veľmi nebezpečná. Padlo teda rozhodnutie, že sa v priebehu dňa presunieme na ostrov Isle of Sky, s tým, že sa o výstup pokúsime neskôr. Po zbalení stanu sme si ešte pozreli neďaleké kaskádovité vodopády Eas Urchaidh na rieke Orchy. Cesta k ďalšej zastávke, hradu Eilean Donan, bola trochu dobrodružná… Pri mestečku Fort William sa totiž spustil taký silný dážď, že Miro pri šoférovaní pred seba takmer nevidel. Okolie hradu Eilean Donan po silnom lejaku dýchalo priam strašidelnou atmosférou, dookola nás sa rozprestierala hmla a bolo tmavo.

Ostrov Isle of Sky

V stredu 20.7. sme sa nakoniec presunuli na jeden z hebridských ostrovov, Isle of Sky. Potrebovali sme sa posilniť nejakým poriadnym jedlom a tak sme zastavili v prístavnom mestečku Portree na fish and chips (smaženú rybu s hranolkami). Lavička pred reštauráciou s výhľadom na more nebola obsadená a tak sme sa usadili a pustili sa do jedla. Okamžite si nás všimli drzé čajky, ktoré očividne miestny turisti rozmaznávajú a kŕmia. Keď sme neboli dostatočne štedrí, začali na nás robiť dotieravé nálety, až sa jednej z nich podarilo uchmatnúť mi rybu. Nahnevaná som si šla kúpiť iné jedlo. Pre istotu som si ho už zjedla v aute. No, kamarátka miestnych čajok sa zo mňa veľmi nestala 🙂 .
Mohli sme teda pokračovať v ceste na koralovú pláž. Výhodou tohto krásneho miesta je, že o nej nevie mnoho turistov, takže v priebehu dopoludnia sme sa tu mohli poprechádzať takmer sami. Cesta sem z parkoviska trvá peši asi pol hodinu. Po prechádzke na pláži sme si ešte vybehli na kopec, aby sme sa pokochali výhľadom zhora.
Nevynechali sme ani návštevu hradu Dunvegan. Okrem prehliadky interiéru a záhrad nás asi najviac  zaujal výlet loďkou na more, kde sme v okolí zátoky mohli sledovať tulene odpočívajuce na malých ostrovčekoch vo vode. Tulene, zvyknuté na pozornosť od ľudí, naša prítomnosť očividne vôbec nerozhodila a odpočívali ďalej. Za výlet sa síce musí ešte zvlášť priplatiť, ale určite milovníkom zvierat ho rozhodne odporúčam absolvovať.

Na koniec výletu na ostrov Sky sme sa ešte vydali k zaujímavému vodopádu Kilt Rock, ktorý sa z výšky niekoľko desiatok metrov vlieva priamo do mora. Dych nám vyrazila už samotná cesta k vodopádu. Museli sme s autom prekonávať prudké točité zákruty. Popri ceste boli ale nádherné vyhliadky na okolitú prírodu a kopce.
Na záver dňa sme ešte absolvovali menej náročnú túru ku kamennému útvaru Old Man Of Storr, z ktorej sa nám otváral výhľad na okolité more. Kráse tohto miesto škodilo len to, že tu ešte pred niekoľkými rokmi stál hustý les, no dnes tu turista vidí iba prázdnu lúku bez života.

Dúfam, že sa Vám článok páčil. Budem sa tešiť na prípadné komentáre.

---

Text: Klaudia Schery
Foto: Miroslav Schery